Docvaklo mi v súvislosti s krízou stredného veku

Pre istotu a vašu lepšiu informovanosť znovu opakujem, že nemám žiadnu krízu stredného veku (alias KSV). Ale pre úplnosť tiež priznávam, že som ju mala. A úspešne prekonala. Dokonca viackrát.

Po prvý raz s tým pred pár rokmi prišla NKoška (akože najlepšia kamoška). Že o tom tak rozmýšľala, a že by si tým peklom (ako KSV niektorí označujú) už rada konečne prešla aj ona, aby to náhodou neprešvihla. Lebo vraj niekde začula, že je to nevyhnutné vývojové štádium každého jedinca. Údajne niečo ako druhá puberta. 
Zdal sa mi to výborný nápad na sobotné popoludnie (lebo shopping už bol za nami) a požiadala ju, či by som si tým nemohla prejsť spolu s ňou. Súhlasila. 

A tak sme ju teda mali. Pri káve a koláči, tuším niekde v mekáči. Po dvoch hodinách sme, žiaľ, museli ísť domov. Nkoška totiž určite potrebovala dokončiť asi stoštvrtú prezentáciu pre predstavenstvo a ja som zas, istotne, chcela prezentovať všetky naše idylické predstavy o sadení fazule a miesení chleba celkom inej kamoške.

Každopádne, na základe toho, že sme pri latéčku stihli prebrať všetky príznaky, ktoré si Nkoška aspoň okrajovo pamätala z nejakého článku, som bola nadlho presvedčená, že KSV mám týmto nadobro vybavenú. Lenže omyl. 

Koncom roka 2013 sa mi prisnil krátky sen, v ktorom sa šeptajúci hlas spýtal: „Je 25 rokov po revolúcii, čo si dokázala?“ Nasledovalo nepredstaviteľne dlhých pät minút, počas ktorých som prežívala nekonečnú úzkosť a strach, kým som si konečne neuvedomila, že 25 rokov to bude až o 365 dní. Iste chápete, že od radosti som na sen a krízu rýchlo zabudla.Rok na to, to však už také ľahké nebolo. Pár dní pred mojimi ostatnými narodeninami začala malá doba temna. Také intenzívne melancholické obdobie. Keď som sa už dlhšie nedokázala pozerať na moje utrpenie, zriadila som si stránku, kam sa budem chodiť ventilovať. Ibaže po pár dňoch zas všetko prešlo, ja som šťastne oslávila, čo sa dalo, a realizovať som sa chodila hocikam inam, len nie na tento môj blog.Už som si aj hovorila, že to s tou vlastnou stránkou vyzerá dosť beznádejné, ibaže... Pred pár dňami som si vyrazila na obed s bývalým kolegom (tak v mojom veku, vzdelaným a veľmi vtipným – to píšem pre prípad, že by to tu čítal, nikdy neviem, či ho predsa len nebudem potrebovať. 

A vtedy mi to konečne docvaklo. Je mega dôležité nezostať v kríze sám, ale mať možnosť podeliť sa o svoje najvnútornejšie pocity, potláčané obavy a podobné bláboly. Lenže čo majú robiť ľudia, ktorí Nkošku nemajú, navyše sa štítia psychológa, boja duchovného, šport sa im hnusí a piť im, napriek opakovaným pokusom, fakt nechutí? Tak to mi je vážne úplne jedno. Lebo nie toto mi docvaklo.

 

Pokračovanie už čoskoro wink emoticoNa moju otázku, ako sa má, mi pod rúškom poludňajšieho slnka ponad kus roštenky ticho zašeptal: „Dobre. S pomocou trénera golfu, kňaza a psychológa to dávam."