#1  Túžba po jednoduchšom živote

Začnem príznakom, ktorým to všetko začalo mne a Nkoške, hoci tá tvrdí, že si na nič také nespomína. Veď áno, je to už nejakých pár rokov. Konkrétne sme vtedy, ktovie prečo, chceli namiesto zmysluplného vysedávania v ofise radšej nezmyselne čokoľvek v záhrade a na poli vysádzať a každé ráno ešte pred úsvitom rozvoniavajúce lekvárové buchty a slnečnicové chleby z rúry vyberať.

To boli teda nápady! No konečná. Ale veď, želaj si a celé univerzum sa spojí, aby ti vyhovelo. Dopadlo to tak, že Nkoške vesmír prihral jednu záhradu do odbornej starostlivosti. A tá je teraz najšťastnejšia, keď buď prší, alebo je príliš teplo, prípadne je priveľmi chladno, alebo sú premnožené komáre a ona do nej nemusí, ale môže zostať v pohodlí obývačky, eventuálne skočiť so mnou na latéčko. Ja som zasa povypekala, čo sa dalo (náklady na elektrickú energiu sa mi pri tom zdvihli asi päťnásobne) a navyše som ešte aj elegantne a s ľahkosťou prekonala niekoľko svojich váhových maxím. Paráda. Rúru som našťastie v poslednej chvíli demontovala a zverila do dobrých rúk toho, čo berie kožky-perie a ešte aj nepotrebné spotrebiče.

Moja ďalšia kamoška, ktorá dala výpoveď v práci, lebo „byť v strednom manažmente je úplný hnus“, objavila začiatkom leta poklady Miletičky (samozrejme vrátane lahôdok vo vietnamskom bistre). Odvtedy sa približne každý druhý deň vydáva s prúteným košom na výpravu a doma potom usilovne vyvára džemy a zavára (dokonca už aj hrozno). Na konci dňa vraj konečne vidí dostatočne hmatateľný výsledok svojho úsilia. O niečo menej stotožnený s touto aktivitou je jej manžel, lebo keď pohármi s kompótmi a kvašákmi zaplnila celú špajzu, začala zapratávať dielničku a momentálne sa chystá prejsť do garáže. Očakávam, že vo veľmi blízkej budúcnosti ju spomínaný manžel zamkne v podkroví.

Iná moja známa bola celý týždeň po návrate z exotickej dovolenky v slzách, že to je nefér, že ona sa tam chce a musí okamžite vrátiť a viesť usporiadaný rodinný život v malej chyžke pod palmami, t.j. po raňajkách odviezť deti na bicykli, prípadne na mopede (to za predpokladu, že sa dobre vydá) do školy, nakúpiť na miestnom trhu zeleninu a potom vzadu za domom niečo grilovať a v kotle variť. Povedala som jej, že to by som aj ja brala. Pokojné bytie v malom dome niekde v teple pri mori. Ale, samozrejme, vo vnútri s komfortom minimálne štvorhviezdičkového hotela, vrátane 24-hour-room-service. A s tým nemohla nesúhlasiť. Osušila si slzy, navliekla sa do siloniek a tesného kostýmu, zapla v aute klimatizáciu a vyrazila zarábať peniaze na ďalšiu dovolenku, po skončení ktorej sa zas bude môcť pár dní ľutovať.

Tak sa mi veru zdá, že viesť jednoduchý život nie je vôbec jednoduché. Alebo som naň ešte možno iba nedozrela. Každopádne po ňom teraz netúžim. A to by mohlo znamenať, že krízu stredného veku aktuálne nemám. Uvidíme, ako to bude s príznakom číslo 2 

 

Doslov k túžbe po jednoduchšom živote:

Ako by si preložila do slovenčiny "Desiring a simpler life?" spýtala som sa hlavnej korektorky a editorky v jednej osobe (pochopiteľne je ňou Nkoška, lebo kto už iný by bol ochotný zaoberať sa mojimi pravopisnými chybami) ohľadom tohto príspevku."

Však, túžba po jednoduchšom živote.

To mi pripadá príliš suché.

Mne sa to vidí v pohode. Také jednoduché, ako ten život.

Nuž nech je tak.