#2  Túžba zmeniť prácu

Odborný úvod (minimálne spolovice opajcnutý z webu): Najneskôr po 35-ke začnú ľudia pociťovať nutkavú potrebu zmeniť prácu. Odrazu zistia, že to čo robia, ich vôbec nebaví (nájdu sa aj nevďačníci, čo tvrdia, že ich to ani nikdy nebavilo) a zatúžia po radikálnej zmene vo svojej kariére.  

Táto nespokojnosť sa objavuje dokonca aj u tých, ktorí majú skvelý džob alebo úspešný vlastný biznis a pocit nenaplnenia ich ťahá niekam nižšie a nižšie, často až na úplne dno inak celkom milej depresie. Čo už má potom robiť niekto, koho v tomto veku poveria správou skladu reklamných predmetov niekde v podzemnej garáži? Tak tí rovno začnú bezostyšne plánovať dlhšiu pracovnú prestávku, lebo aj tak to celé zjavne nemá žiadny zmysel. Avšak najmä u tých menej majetných sa frustrácia následne ešte viac prehĺbi, keď si uvedomia, že odísť nemôžu, lebo hypotéka, lebo deti, lebo medveď. Navyše, nápadom na zmenu profesného smerovania nie sú otvorení ani potenciálni noví zamestnávatelia, a keď napríklad nemáš preukázateľné skúsenosti s operáciou mozgu, jednoducho ťa ani len na pohovor na miesto neurochirurga nepozvú. Skrátka sa to javí, že ak aj nejaké (aspoň) zadné vrátka do novej pracovnej dimenzie existujú, sú dobre zamknuté. Koniec teoretickej časti.  

Ako z toho von? Kamoška mi poslala výborný článok, ako sa v piatich krokoch dostať z krízy stredného veku (KSV) v zamestnaní. Bol však v angličtine, preto som ho rovno zatvorila a radšej vám napíšem niečo od veci k tejto téme priamo ja.  Takže ako z toho von?

1. krok – absolútne netuším, lebo podľa vyššie zhrnutého, zas mi to len vychádza, že žiadnu KSV nemám. Hoci podávanie výpovede patrí k mojim obľúbeným činnostiam, mám na to vždy úplne iné dôvody.

Mala som počas pracovného života v banke obdobie, že som nejaký čas neustále kašľala, úhrnom asi päť rokov. Dosť sa to vlieklo, aj ma to otravovalo, aj moja lekárka už nevedela čo so mnou. Až som si raz cez víkend konečne spomenula na Hankinu matku (Samotáři), ktorá reagovala na dcérino pokašliavanie nejako takto: „To máš z toho života, jakej vedeš. Ale to je taky z toho, jaký lidi si ty vybíraš, s jakejma lidma ty se stýkáš.“ Vtedy som si povedala: „A dosť,“ a v pondelok ráno som dala výpoveď. Lebo veď s kým sa človek najviac stýka? Áno, s ľuďmi z práce. 
Kašeľ zmizol asi do dvoch dní, peniaze z účtu o niečo neskôr a ja som sa znovu zamestnala. No a odvtedy sa to takto cyklicky opakuje. A ja si opakujem, že je to úplne v poriadku, lebo veď som predsa nejaká cyklická žena (ako som sa nedávno dočítala) a teda je to takto v súlade s celou prírodou.

2. krok – skúste si niečo k tejto problematike naštudovať sami. Alebo sa iba nerušene tešte, že už máme iba tak štvrťstoročie do dôchodku, prípadne, že nás už čoskoro nahradia niekým o 20 rokov mladším a teda aj o 20 rokov motivovanejším. A tiež sa tu prihováram za urýchlenie vývoja umelej inteligencie, aby zamestnávateľom raz a navždy odpadli starosti s večne nespokojnými zamestnancami.  

3. krok – obúvam sa a idem na zmrzku, horúco je.