#5 Túžba utiecť od rodiny

„Ani si nevieš predstaviť, ako rada by som sa zobrala a utiekla od všetkého a všetkých a cestou zahodila telefón z mosta do Dunaja,“ povedala mi kamarátka, až donedávna šťastná partnerka a milujúca matka. „Mám pocit, že ak urobím ešte jednu desiatu, zúčastním sa ešte jednej besiedky, či odpoviem na ešte jednu otázku typu a kde mám sveter, kľúče, doklady, určite vybuchnem. Asi som sa aj ja konečne dostala do krízy stredného veku,“ uzavrela krátku úvahu.

Nedokážem objektívne posúdiť, nakoľko táto túžba súvisí práve so spomínanou krízou, ale zas, píšu tak aj na webe, tak to musí byť pravda. 

Každopádne, u mňa sa toto nutkanie sporadicky objavuje už od mojich 3 rokov, kedy som po prvý raz nepozorovane počas naplánovaného poobedňajšieho spánku vykĺzla zadnými dverami na ulicu. Údajne ma pri miestnom národnom výbore stretla nejaká pani, ktorej som na otázku kam idem, pravdivo odpovedala, že utekám z domu. Pani následne nenapadlo nič rozumnejšie, ako zalarmovať personál detských jaslí a vynadať im, že majú dieťa na úteku. Lenže sestričky deti trikrát prerátali a žiadne nechýbalo. Vlastne, žiadne nechýbalo ani mojej mame, pretože bola práve zabratá starostlivosťou o svoje druhé dieťa a tiež maximálne presvedčená, že ja spím vo svojej izbe. O to viac bola prekvapená, keď so mnou zazvonila pri bránke moja babka, ktorá ma náhodou objavila cestou z práce a napriek mojim protestom ukončila dobrodružné putovanie. Ale asi som aj trochu rada, že ma babka našla, lebo si veľmi dobre spomínam, akí boli moji rodičia smutní, keď sa nám o niečo neskôr stratil kocúr a príčinou takého smútku by som byť nechcela. Odvtedy utekám už iba akože, prípadne ešte občas v parku, ale aj to iba v neďalekom. 

A ak by niekoho zaujímala storka s kocúrom, tak ten od nás odišiel v jeden upršaný deň krátko po tom, ako namiesto očakávanej šunky dostal iba zvyšky rybieho filé. Aj sme ho oplakali, aj sme na neho postupne zabudli. Lenže Muro sa zas raz na dvore ukázal. Od prvých sekúnd sa tváril, akoby nikdy nebol býval odišiel. A to sa vrátil späť až po dvoch rokoch. O niečo pochudnutejší, vypelichanejší, ale stále relatívne spokojne pôsobiaci. Od svojho návratu však už ani len za plot ku susedom nepreskočil. Nuž, zažil na vlastnom kožuchu, aké to je, utiecť od rodiny a viac sa mu to opakovať zrejme nežiadalo. Dokonca ani filé sa mu viac nehnusilo. Tento jeho rozmar sme dodatočne pripísali druhej puberte, ktorá s ním v tom čase mlátila. Mal totiž približne 7 a napokon sa dožil 14 rokov, čiže by to tak nejako plus-mínus sedelo. Teda samozrejme len za predpokladu, že by sa kríza stredného veku týkala aj mačiek. 

Ďalším príkladom takmer osobnej skúsenosti s intenzívnou potrebou utiecť od rodiny by mohol byť môj známy Rasťo. Ten tak dlho utekal od manželky a troch dcér k o dvadsať rokov mladšej frajerke, kým sa manželka nenechala inšpirovať a tiež sa nerozhodla utiecť. Pretože sa to udialo práve v období, keď od Rasťa odišla aj frajerka, nasledovala tá najrozsiahlejšia fejsbúková séria statusov o bezcitnosti žien, nespravodlivosti sveta a o žiadzi ísť si zahrať ruskú ruletu niekam pod košatú jabloň a spočinúť v jej náručí. Nanešťastie pre nás, Rasťových pravidelných čitateľov a vytrvalých followerov, sa však z toho zakrátko vystrábil, lebo sa jedna alebo nejaká iná (to asi najskôr) vrátila späť. 

Môj ďalší kamarát rieši takéto nevysvetliteľné chcenie o niečo menej razantne. „Na mňa to príde tak dvakrát do mesiaca. Keby som bol vrana, tak vtedy krúžim nad mestom. Lenže nie som a musím sa spoľahnúť na auto. Ale aj to pomáha. Hneď po zotmení nastúpim a vozím sa, kým niekde na parkovisku pred nákupným centrom nezaspím od únavy.“ 

No, podľa mňa od súmraku do úsvitu nad mestom krúžia nanajvýš tak netopiere alebo kalone (jedného v mimoriadne nevysokom rozlíšení pripájam na fotografii z Nkoškinho archívu) a týmto ukončujem dnešný príspevok.